Monika Kopřivová inšpirovaná pamäťami svojho 90-ročného deduška vytvorila impérium postavené na rodinných príbehoch. V exkluzívnom rozhovore odhaľuje, prečo sú naše korene tým najcennejším pokladom.
Z farmaceutky sa stala úspešnou autorkou, nakladateľkou a podnikateľkou, ktorá dnes so svojím tímom prináša knihy a produkty podporujúce rodinné vzťahy do viac ako dvadsiatich krajín sveta. Jej portály Familium a Babičkářství poznajú tisíce rodín, a rok 2025 priniesol aj jej doteraz najodvážnejšiu novinku – digitálnu aplikáciu eVyprávěj. Rozprávali sme sa s ňou o začiatkoch, inšpirácii aj blížiacich sa sviatkoch.
Impulzom k celému projektu boli pamäte vášho 90-ročného deduška. Ako si spomínate na ten moment, keď ste ich prvýkrát držali v rukách – a uvedomili ste si, že z toho môže vzniknúť niečo veľké?
Keď mi dedko dal svoje spísané pamäte, bol to veľmi osobný a dojímavý moment. V tej chvíli som ešte netušila, že z toho vznikne projekt, ktorý obletí svet. Ale cítila som, že toto je poklad – nie iba pre našu rodinu, ale pre každého, kto by ho chcel odovzdať svojim deťom a vnúčatám. Myšlienka ponúknuť všetkým prarodičom možnosť zapísať svoje spomienky a pomôcť im tým, že knižka bude pripravená na jednoduché dopisovanie, prišla postupne a dávala mi veľký zmysel.
Keď mi dedko dal svoje spísané pamäte, bol to veľmi osobný a dojímavý moment.
Vaše knihy „Babička, rozprávaj“ a „Dedko, rozprávaj“ sa rozšírili do 22 krajín sveta. Ktorý z medzinárodných trhov vás najviac prekvapil?
Asi Mexiko a Kolumbia. Keď sme tam začínali, pôsobilo to ako úplne iný svet – kultúrne aj jazykovo. A predsa sa knihy uchytili a ľudia na opačnom konci sveta začali zapisovať svoje rodinné príbehy. Je fascinujúce sledovať, že potreba pamätať si a odovzdávať svoje príbehy je všade rovnaká.
V dnešnom knižnom svete je váš model unikátny – vydávate knihy sama, bez veľkých korporácií. Čo je na tejto ceste najťažšie a čo naopak najviac oslobodzujúce?
Najťažšie je, že za všetko nesiete plnú zodpovednosť – od prvého nápadu až po distribúciu v zahraničí. Niektoré knihy už vydávame v licencii, ale dohadujeme si vlastný priestor na dodanie regionálnej časti alebo obálky. Pre malé vydavateľstvo je však oslobodzujúce, že nemusíme robiť kompromisy. Ak vieme, že niečo má hodnotu, jednoducho to urobíme. Nemusíme čakať, kým nám to niekto odobrí v zdĺhavom procese. To nám dáva slobodu tvoriť srdcom, nie tabuľkami.
Pravidelne pracujete so seniormi. Aký najsilnejší moment ste pri tejto práci zažili?
Bolo ich veľa, ale veľmi silno vo mne zostal príbeh jedného zákazníka, ktorý mi volal a ďakoval, že sa mu kniha dostala do rúk práve včas, keď ochorel jeho ocko a on s ním trávil veľa času. Začali do knihy zapisovať a vďaka tomu sa tento zákazník – syn chorého otca – dozvedel množstvo vecí, na ktoré sa nikdy predtým nepýtal. Bol smutný, keď ocko odišiel z tohto sveta, ale bol veľmi rád, že má vytvorenú knihu, vďaka ktorej akoby stále drží svojho otecka v rukách.
Som si tiež istá, že keď človek rozpíše príbehy zo svojho života, rád sa k tým chvíľam vracia a uvedomí si, aký bohatý a naplnený jeho život v skutočnosti bol.
Začali do knihy zapisovať a vďaka tomu sa tento zákazník – syn chorého otca – dozvedel množstvo vecí, na ktoré sa nikdy predtým nepýtal.
Tento rok ste predstavili aplikáciu eVyprávěj. Ako reagujú seniori na spojenie tradičného zapisovania spomienok s modernými technológiami?
Prekvapivo dobre. Aplikáciu sme testovali priamo so seniormi, takže sme ju prispôsobili ich potrebám – jednoduchú, čistú, prehľadnú. Mnohí s úsmevom hovoria, že sa cítia „moderní“, keď diktujú spomienky hlasom, ktorý sa prepisuje do textu, alebo pridávajú fotky. A tí, ktorí majú ešte rešpekt z počítačov, zapisujú spolu so svojimi blízkymi, najmä mladšími členmi rodiny. Výhodou je, že budúca knižka, ktorá z ich spomienok vznikne, sa prispôsobí rozsahu zadaných informácií a dá sa vytlačiť a zviazať v niekoľkých exemplároch – a zákazníci to už radi využívajú. Aplikácia je zatiaľ dostupná len v češtine, ale verím, že čoskoro budú môcť svoje príbehy zapisovať aj babičky, deduškovia, maminky, tety či strýkovia na Slovensku.
Blížia sa sviatky – odporučili by ste jeden darček, ktorý podľa vás najviac zblíži generácie?
Za mňa je to napríklad obľúbený Strom života našej rodiny– knižka určená na zaznamenávanie rodokmeňa celej rozšírenej rodiny. Ak je rodina hravá a niektorí prežili deväťdesiate roky minulého storočia v mladom rozkvete, určite ich poteší stolová hra Deväťdesiatky. V nej budete opisovať pojmy spojené s deväťdesiatymi rokmi, počúvať a hádať dobové hity, predvádzať filmy či televízne programy a občas si aj trochu zarýmujete.
Nesiahnete vedľa ani s pôvodnými kronikami Babička, rozprávaj a Dedko, rozprávaj, o ktorých som sa už hovorila a o ktoré je stále veľký záujem. Je to darček, ktorý neprináša len radosť pod stromčekom, ale vytvára priestor na to, aby sa rodina rozprávala, spomínala a bola viac spolu. A práve to je podľa mňa ten najkrajší dar, aký si môžeme na Vianoce dať.
Váš príbeh ukazuje, že aj malý rodinný nápad môže prerásť v medzinárodný projekt. Akú radu by ste dali niekomu, kto nosí v hlave „malý nápad“, ale bojí sa prvého kroku?
Začať. Nečakať, kým bude všetko perfektné. Ja som tiež začala s dvomi knihami doma v obývačke. Keby som čakala na ideálne podmienky, nikdy by sme neboli tam, kde sme dnes. A zároveň je dôležité robiť veci s presvedčením, že majú zmysel – nie preto, že je to trend. Keď to robíte úprimne, ľudia to spoznajú.
Rozprávala sa Eva Šoucová, foto: súkromný archív M.K.
