Niektorí ju môžete poznať zo sociálnych sietí. Vtipné videá, kde mapuje svoj život ako profesionálna vodička. Pôvodne mala byť zdravotná sestra. Keď mala 21, sadla si za volant kamióna. Najazdila niekoľko stoviek tisíc kilometrov po rôznych štátoch, aby sa nakoniec vrátila na Slovensko. Dnes jazdí rodáčka z Prešova na 18-metrovom autobuse a túži si splniť jeden detský sen. Podarí sa jej to? To a ešte oveľa viac sa dozviete v nasledujúcich riadkoch. Prečítajte si, ako Natália Šoltés (30) vymenila európske diaľnice za rodné mesto.
Čo sa v rozhovore dozviete?
- Prečo ju už nebavilo šoférovať kamión?
- Koľko kilometrov najazdila na kamióne po Európe?
- Kde sa jej najlepšie jazdilo a ktorý národ je na cestách najohľaduplnejší?
- Či jej chýba kamión a ako si zvykla na autobus MHD?
- Či sa jej najnovšie podarili urobiť skúšky na trolejbus?
- A čo iné by robila, ak by nešoférovala mestský autobus?
Začínala si v kamióne, brázdila si diaľnice po Európe a videla si kopec krajín. Ako si sa nakoniec stala vodičkou MHD?
Už od začiatku som cítila, že to nebude práca, ktorú by som chcela robiť dlhodobo. Pôvodne som si dala hranicu päť rokov, napokon som zostala o trochu dlhšie. Počas toho som si urobila vodičák na skupinu D. Prirodzene ma to ťahalo k autobusom a chcela som si splniť svoj detský sen.
Už ako dieťa si túžila byť vodičkou trolejbusu? Dievčatá majú väčšinou iné sny.
Áno. (smiech)
Život profesionálnych vodičov je náročný, celý čas si na cestách, sviatky, prázdniny a dovolenky. Mladý človek chce mať aj voľnosť. Ako si sa s tým dokázala popasovať a skĺbiť neštandardnú pracovnú dobu s tým, že by si si napríklad zašla do kina alebo ku kamoške? Nechýbali ti takéto obyčajné bežné veci?
Samozrejme, že mi to chýbalo. Dodnes ani neviem, ako sa mi podarilo udržať si život mimo kabíny kamiónu. Väčšinou sme sa stretávali narýchlo dohodnuto ešte pred mojím návratom, kamarátky aj rodina mali pre moju prácu veľké pochopenie. Také spontánne veci ako káva po práci či kino, keď som si na to práve spomenula, pre mňa však boli, žiaľ, nedosiahnuteľným luxusom.
Vieš aj spočítať, koľko kilometrov si za tie roky v Európe kamiónom najazdila?
Ak dobre počítam, malo by to byť niečo cez 700-tisíc.
Ktoré krajiny si stihla vďaka tomu navštíviť? Kde sa ti lepšie jazdilo?
Navštívila som všetky krajiny západnej Európy okrem Švajčiarska, severských krajín a Pobaltia. Najohľaduplnejší vodiči sú v Nemecku, tam výstražné svetlá niečo znamenajú, vodiči sú ohľaduplní k sebe navzájom a policajti prísnejší, čiže po cestách nejazdia kadejaké vraky.
Také povolanie je skôr vnímané ako mužské? Mala si vzťah k autám odmalička? Ako skončí dievča po škole za volantom obrovského vozidla? Nebála si sa na začiatku?
Vôbec nie. Vodičák som si robila až oveľa neskôr než väčšina mojich rovesníkov a do áut som sa extra nerozumela. Ako som spomínala, skôr ma vždy fascinovali trolejbusy a premávka ako celok. Ako dieťa som na kamióny ani nepomyslela. K šoférovaniu kamiónu ma nakoniec priviedla moja dobrodružná povaha a túžba spoznávať nové miesta.
A ako ti ide také cúvanie a parkovanie? Nestretla si sa od mužov s nejakým spochybňovaním? Veď taký autobus má 18 metrov…
Na začiatku som si musela zvyknúť na to, ako sa cúva s kĺbovým autobusom. No postupne som sa do toho dostala a s pribúdajúcou praxou to už išlo úplne prirodzene. Keďže máme aj vodičov, ktorí majú s cúvaním 18-metrového autobusu problém, rešpekt a uznanie som si získala pomerne rýchlo.
Môžeme ťa stretnúť na mestských trasách v Prešove. Šoféruje sa ti doma lepšie? Neľutuješ, že si vymenila kamión za autobus?
Na prešovskú premávku aj na vrtochy cestujúcich som si zvykla a som veľmi rada, že som za volantom autobusu. Kamión mi vôbec nechýba. Práve naopak, autobus mi od začiatku sadol viac. Mám istotu, že dispečing je stále na telefóne, nemusím sa báť pri poruchách alebo iných nepredvídateľných situáciách a vždy je pri mne niekto, kto pomôže. Máme skvelý kolektív vodičov a vodičiek, sme spolu v kontakte počas ciest do práce aj späť, pokecáme si na obratiskách či pri spoločných jazdách v rámci zácviku alebo školenia.
V kamióne je človek viac izolovaný. Najviac sa mi páči tradícia, že si vodiči zdravia – nezávisle od zamestnávateľa. Kolega z medzimestskej či medzinárodnej linky ide oproti v autobuse a zdvihne ruku na pozdrav. Je to veľmi milé gesto spolupatričnosti.
Ako ťa vnímajú tvoji cestujúci? Stretávaš sa aj s prekvapenými otázkami na tvoju prácu?
Tuším, že si už zvykli a poznámok je menej. Na linkách, ktoré jazdím pravidelne, ma už cestujúci poznajú. Na začiatku to boli rôzne narážky na môj mladý vzhľad a predpoklad, že nemám skúsenosti. Občas ma niekto pochváli za jazdu a imponuje im, ako zvládam kĺbový autobus. Jedna pani naposledy poznamenala, že mi už len chýba kamión – povedala som jej, že ten už dávno mám.
Zažívaš popri práci vtipné momenty? Máš nejaké historky, ktoré by sme mali vedieť?
Ľudia často nečítajú, kam ide spoj, a občas sa zabudnú v autobuse, keď spoj končí niekde inde než na konečnej. Vtipná situácia sa mi stala už počas autoškoly na autobus. Autoškola mala autobus polepený reklamou a označením „autoškola“, a napriek tomu mi ľudia mávali na zastávkach a hromžili rukami, keď som nezastavila. Ďalšia vtipná príhoda bola s kolegom, s ktorým som si mala striedať linku. Prišla som o pár zastávok skôr a chcela som nastúpiť k nemu cez predné dvere. On však váhal, či mi má otvoriť, pretože ma v bunde, zababušenú v kapucni, ani nespoznal – skoro ma tam nechal stáť! Dobre sme sa na tom potom zasmiali.
Nevadí ti skoré ranné vstávanie? Ako vyzerá tvoj deň v práci?
Môj pracovný deň (príprava pred jazdou) začína približne o 4:20, v závislosti od linky. Na začiatku bolo ranné vstávanie náročné, no postupne som si zvykla chodiť spať skôr, aby som si dobre oddýchla. Poobedné linky s kĺbovým autobusom väčšinou nekončia veľmi neskoro, takže som doma o niečo skôr než niektorí kolegovia – väčšinou medzi 20:00 a 22:00, pričom najdlhšia zmena končí až po 23:00.
Máš medzi kolegami aj iné ženy?
Áno, mám skvelé kolegyne, s ktorými si veľmi dobre rozumiem. Niektoré jazdia aj na trolejbusoch. Síce nás nie je veľa, ale aj tak je nás dosť na to, aby sme vedeli aspoň trošku prispieť k lepšej atmosfére medzi vodičmi aj v celom odvetví.
Práve tieto dni si urobila skúšky na trolejbus. Ako dlho si sa na ne musela pripravovať? Čo je podľa teba náročnejšie – teória alebo prax?
Ešte pred samotnou skúškou som absolvovala zdravotnú prehliadku a psychologické vyšetrenie. Potom nasledovala teoretická časť a jazdy bez cestujúcich pod dohľadom inštruktora, až potom som sa dostala k samotným skúškam. Kurz začal začiatkom jesene a najviac času zabralo odjazdiť všetky jazdy na trolejbuse s inštruktorom, aby sme boli pripravení na skúšky. Pripravovala som sa zodpovedne, pretože je to môj detský sen, a veľa som sa učila aj od kolegov, aby som pochopila nielen teóriu, ale aj praktické fungovanie.
Prvá jazda bola trošku stresujúca, keďže som musela nad sebou sledovať trolejové vedenie, ale ostatné jazdy som si už naplno užila. Najnáročnejšie bolo skĺbiť moje pracovné zmeny s jazdami na trolejbus a nájsť si čas na učenie aj tých menej zaujímavých častí teórie.
Možno to bude taká amatérska otázka, ale čo ťa teraz čaká po skúškach? Väčší autobus? (smiech)
Po skúškach ma čaká ešte niekoľko jázd s cestujúcimi pod dohľadom inštruktora, a potom už môžem trolejbus šoférovať ako plnohodnotná vodička. Keďže na každý typ trolejbusu – bez ohľadu na dĺžku či značku – je potrebné zvlášť školenie, momentálne mám osvedčenie iba na kĺbový trolejbus. U nás máme ešte minimálne tri ďalšie typy trolejbusov/parciálnych trolejbusov, ktoré ma čakajú, no rozšírenie odbornej spôsobilosti by už malo ísť o niečo rýchlejšie než pri základnom kurze.
Ty však nie si len vodička. Okrem toho sa venuješ fotografovaniu, blogovaniu a tvoríš aj pekný obsah na sociálnych sieťach. Neuvažovala si do budúcna, že by si to posunula na ďalší level?
Stále využívam výhody mikroinfluencera, ak to tak môžem nazvať, môžem komunikovať rôzne témy a podeliť sa o zážitky z práce, edukovať ľudí o doprave a práci vodičky MHD. Chcem túto tému otvoriť či už odborne v rámci edukačných videí, alebo vtipnou formou pomocou paródie. Naša práca je náročná, zodpovedáme za niekoľko desiatok až stoviek ľudí v autobuse, ktorých bezpečný dojazd do cieľa je naša priorita. Chcem, aby tento naratív pochopili aj oni a neriešili banálne veci, ako je napríklad meškanie spojov, ktoré v drvivej väčšine nevieme ovplyvniť. Uvedomujem si všetky negatíva MHD aj ako vodička a pravidelná cestujúca, a preto chcem tú pozornosť nasmerovať niekde inde alebo aspoň trochu priblížiť aj tú druhú stranu.
Tvoj profil je aj takou malou inšpiráciou pre ostatné dievčatá a ženy, ktoré by možno chceli začať podobnú kariéru, ale nemajú odvahu. Čo by si im poradila? Ako začať a na čo sa pripraviť?
Ak vás láka práca vodičky a máte všetky potrebné predpoklady – vek, zdravotnú a psychickú spôsobilosť – a nevadí vám investovať do vodičáku a kvalifikačnej karty, pošlite si životopis do dopravného podniku. Tam vás zaškolia a pomôžu so všetkým, čo je potrebné. Dôležité je zvyknúť si na šírku a dĺžku vozidla, čo si hneď preveríte v autoškole. Ak vás táto práca ešte len čaká, odporúčam šoférovať a zbierať skúsenosti z ciest – mne to na začiatku veľmi pomohlo.
Dá sa podľa teba začať v akomkoľvek veku? Išla by si do toho opäť? Aj keby si podstatne staršia?
Nie hocikedy – pre MHD, prímestskú dopravu do 50 km a trolejbus je dolná veková hranica 21 rokov. Môj známy začal v mladom veku a ja som mala rovnaký vek, keď som začala jazdiť na kamióne. Kedysi sme mohli šoférovať autobus až od 24 rokov, neskôr sa to trošku upravilo. Paradoxne, hoci je tlak na nedostatok vodičov, vstupné náklady na autoškolu sa pohybujú v tisíckach eur a nie každý mladý človek si to môže dovoliť. Podľa mňa sú najdôležitejšie skúsenosti – ak je vodič vyšoférovaný a chápe, že jazda autobusom je iná ako autom, má dobrý predpoklad stať sa vodičom alebo vodičkou už v mladom veku. Každopádne to vždy posúdi dopravný podnik, kde sú prvé jazdy pod dohľadom inštruktora a bez cestujúcich.
Ak by si nešoférovala mestský autobus, čo iné by prípadne robila?
Asi by som sa venovala digitálnemu marketingu alebo grafike. Baví ma práca s počítačom a kreatívne ladená práca by určite bola niečo pre mňa.
Rozprávala sa Martina Baumann, foto: archív N. Š.
