Láska prišla za ňou do Bratislavy, aby sa neskôr spolu presťahovali do Španielska. Bývalá učiteľka slovenčiny a dejepisu z Modrého Kameňa, neskôr redaktorka, ktorá tiež pracovala v neziskovkách venujúcim sa vzdelávaniu, dnes sprevádza turistov madridskými uličkami a ukazuje im miestnu kultúru. Medzitým stíha učiť cudzincov slovenčinu, ale keď má možnosť, berú s mužom nohy na plecia a veľa cestujú.
Barbora Babicová v otvorenom rozhovore opisuje, prečo jej v španielskom divadle chýbajú hlboké témy, aké je reálne finančné pozadie života v hlavnom meste a na čo sa pripraviť, ak by ste tu chceli žiť. Spoznajte, ako vyzerá život Slovenky, ktorá sa naučila milovať spontánnosť a „mañana“ prístup k životu.
Čo sa v rozhovore dozviete?
- Že Španieli si dlhý pracovný čas dokážu vybalancovať dlhými obedmi a prestávkami s kolegami.
- Prečo vás Španieli nepozvú domov?
- Že jedlo je spoločenskou udalosťou.
- A síce, aj keď sú veľmi dotykový národ a radi sa objímajú, napriek tomu si cudzincov medzi seba až tak ľahko nepustia.
- A nakoniec, ktoré slová Barboru na začiatku jej života v cudzine najviac dojímali.
Baška, ty si odišla zo Slovenska a žiješ v Španielsku. Ako dlho to už je a v čom sa ti okrem adresy zmenil život?
V Madride žijem šesť rokov. Po príchode sa mi život zmenil v mnohých smeroch. V prvom rade som nevedela, čo tu budem robiť. Presťahovala som sa sem spolu s mojím teraz už manželom – Španielom, avšak v tom čase sme spolu komunikovali iba po anglicky. Takže som prišla do krajiny, ktorej jazyk som vôbec neovládala. Vyštudovala som učiteľstvo slovenčiny, angličtiny a dejepisu a nemala som zo začiatku predstavu, ako sa tu uplatním. To sa však veľmi rýchlo zmenilo.
Zistila som, že robiť jazykové korektúry a učiť slovenčinu pre cudzincov môžem aj online. A čoskoro som stretla Alex, ktorá v Madride žila a sprevádzala slovenských a českých turistov. Práve ona mi navrhla, aby som sa k nej pridala a začali sme spolupracovať. Ponorila som sa do spoznávania španielskej histórie, kultúry a gastronómie a dnes tieto informácie, ako aj rôzne madridské zákutia ukazujem ľuďom, ktorí chcú Madrid spoznať lepšie a zamilovať sa doň aspoň trošku, ako sa to stalo mne.
A rodina, priatelia? Nechýbajú ti? Viem o tebe, že miluješ divadlo, ako je to s kultúrou v Madride?
Myslím si, že v dobe internetu si tú vzdialenosť človek až tak neuvedomuje. Rodičia aj priatelia mi, samozrejme, chýbajú, ale sme takmer v dennom kontakte – voláme si, píšeme a mám veľmi aktívny Instagram najmä preto, aby mali o mne prehľad – moju maminku to upokojuje (smiech).
Divadlo milujem celý život. Amatérsky som sa mu venovala takmer 20 rokov a kým som žila v Bratislave, každý týždeň som sedela v hľadisku niektorého divadla. V Madride do divadla chodím tiež, ale menej často, pretože zatiaľ som nenašla to, čo hľadám. Španieli milujú smiech a zábavu, takže v repertoári majú väčšinou komédie a muzikály, a to nie sú moje obľúbené žánre.
Aké sú to teda?
Chýbajú mi komplexnejšie a hlbšie témy, pri ktorých sa človek môže zamyslieť a aj si poplakať. Španieli sa radi smejú a mám pocit, že sa trošku vyhýbajú témam, pri ktorých by sa museli viac ponoriť do seba, takže psychologické drámy by tu asi nemali vysokú návštevnosť. Takže vždy, keď prídem na návštevu do Bratislavy, musím ísť aspoň na dve-tri predstavenia. V Madride však chodím často do kina, na výstavy a koncerty. V poslednej dobe som zistila, že ma veľmi baví španielska kinematografia.
Bolo pre Slovenku náročné vžiť sa so španielskou náturou? Akí sú Španieli ako partneri, kamaráti, kolegovia a akí sú ako národ?
Nerada generalizujem, takže je ťažké povedať, čo je to španielska nátura. Španielsko je veľká krajina a každý región má svoje špecifiká. Vo všeobecnosti však môžem povedať, že Španieli vedia, ako si užívať život. Sú otvorení, veselí, žijú v akomsi no stress móde. Menej sa ponáhľajú a viac si vychutnávajú prítomný okamih. Vedia sa nahnevať, ale veľmi rýchlo tiež vychladnú. Neradi hovoria o hlbokých témach a vážnych problémoch – to je asi niečo, čo mi tu vo vzťahoch chýba.
Pravdupovediac, nemám medzi Španielmi veľa kamarátov, pretože sa s nimi nemám kde skamarátiť, keďže nemám španielskych kolegov či kolegyne. A asi je normálne, že majú svoje dobré priateľstvá z detstva či zo školských čias, takže si ťažšie medzi seba pustia cudzincov. Budú k vám milí, ale nečakajte, že vás pozvú k sebe domov.
A Tony, tvoj muž? Aký je?
Môj muž sa smeje, že on je Španiel s dušou Nemca, pretože má rád presnosť, poriadok a systém. Veci, ktoré v Španielsku nepatria medzi vysoko cenené kvality. Asi preto si vzal za ženu totálne neporiadnu a nesystematickú Slovenku (smiech). Vo vzťahu s ním veľmi oceňujem jeho citlivosť, úprimnosť a komunikáciu. Ale to asi nie je tým, z akých krajín pochádzame, ale skôr o tom, akí sme ľudia.
Aj keď je mi veľmi sympatické, že v televízii bežne vidím, že muži plačú a prejavujú emócie. Myslím si, že to je pre celú spoločnosť veľmi zdravé. Španieli sú tiež veľmi dotykový národ – veľa sa objímajú, bozkávajú a všeobecne dotýkajú. Na to som si zo začiatku musela trochu zvyknúť, ale dnes sa tak správam už aj ja. Milujem hlavne milé oslovenia od predavačiek, čašníkov, sestričiek či šoférov autobusu. Slová ako cielo (nebo), hija (dcéra), guapa (krásna) či reina (kráľovná) sú už pre mňa samozrejmosťou. No v prvých mesiacoch ma doslova dojímali.
Spomalila si v Španielsku? Asi každý si asociuje Španielov, že na všetko je čas. Maňana! Aká je tá španielska maňana v praxi u teba?
Spomalila som veľmi. Hoci občas sa mi to ešte vymkne spod kontroly, pretože na Slovensku sme veľmi nastavení na výkon. Hovorím, že som sa do Španielska presťahovala v hodine dvanástej, tesne pred vyhorením. Moja súčasná práca mi však dovoľuje byť sama sebe paňou, takže sa snažím nájsť ten správny balans medzi prácou a voľným časom.
Práve tu som sa naučila, že človek nemusí čakať na víkend, aby si oddýchol či sa zabavil. Španieli pritom trávia v práci veľmi veľa času, ale snažia sa spríjemniť si ho dlhými obedmi a pauzami s kolegami – možno preto tu takmer všetko trvá dlhšie než na Slovensku. Najmä ak hovoríme o vybavovačkách na úradoch alebo o rekonštrukciách. Tomu sa človek buď prispôsobí, alebo sa tu jednoducho zblázni (smiech).
Ak by som chcela žiť v Španielsku, ale nebudem tam mať nikoho blízkeho, na čo sa mám pripraviť? Je to podľa teba ťažké – nájsť si prácu, bývanie, zariadiť si tu nový život?
Odsťahovať sa do zahraničia nikdy nie je ľahké. A ak v danej krajine nemáš zázemie, je to ešte náročnejšie. Ja som mala šťastie, že som sa sťahovala s partnerom, ktorý sa v podstate vracal domov. Ale nájsť si v Madride prácu či bývanie je často veľký boj. Bez ovládania španielčiny je to takmer nemožné, hoci motyka občas vystrelí. Najmä ak človek prichádza s nejakou špecifickou zručnosťou, jazykovou výbavou a zameria sa na veľké medzinárodné firmy. Určite na začiatok treba mať našetrené, lebo sa môže stať, že hľadanie práce sa natiahne na niekoľko mesiacov a pri hľadaní bytu zase treba zaplatiť niekoľko mesačnú kauciu.
Ale keď prekonáš prvotné ťažkosti, Madrid ťa potom veľmi rýchlo prijme – je to veľmi otvorené a inkluzívne mesto.
Okrem toho mnoho majiteľov bytov nechce ubytovať cudzincov, ktorí nemajú v krajine pracovný pomer a stály príjem. No ťažko si môžete nájsť prácu, ak nemáte kde bývať. Je to trošku taký začarovaný kruh. Mnoho cudzincov to rieši tak, že si prvé mesiace objednajú Airbnb. Ale keď prekonáš prvotné ťažkosti, Madrid ťa potom veľmi rýchlo prijme – je to veľmi otvorené a inkluzívne mesto.
A po finančnej stránke? Na čo sa musí človek pripraviť, ak si tu plánuje prenajať, prípadne kúpiť byt?
Byty v Madride sú z roka na rok drahšie. Madrid je čoraz populárnejší medzi turistami, expatmi a, samozrejme, aj medzi samotnými Španielmi, keďže ako hlavné mesto ponúka zaujímavejšie pracovné možnosti. A to tlačí hore aj ceny bývania či služieb. Pred šiestimi rokmi bolo možné kúpiť dvojizbový byt za približne 200-tisíc eur. Dnes je to okolo 350-tisíc.
Samozrejme, záleží od lokality. Celomestský priemer je približne 6 000 € /m². Nájom je tiež dosť vysoký, pohybuje sa okolo 1300 – 1500 eur / mesiac za dvojizbový byt. A v lukratívnych štvrtiach to bude ešte viac. Pritom platy nie sú až také vysoké. V korporátoch sa dá zarobiť veľmi pekne, ale mimo nich to nie je až také ružové. Ale ak porovnám napríklad učiteľské povolanie – učitelia tu majú zaujímavejšie platy než na Slovensku. Je to cca 2 600 eur v hrubom. A aj podnikateľské prostredie je tu pre mňa priaznivejšie.
Platy nie sú až také vysoké. V korporátoch sa dá zarobiť veľmi pekne, ale mimo nich to nie je až také ružové.
Poďme teraz načerpať madridskú atmosféru. Ako vyzerá tvoj bežný deň?
Bežný deň v mojom živote neexistuje (smiech). A to mám vlastne na svojej práci a životnom štýle rada. Sú dni, keď sprevádzam turistov v uliciach Madridu a ochutnávam s nimi španielske dobroty, dni, keď v pyžame učím slovenčinu a robím jazykové korektúry a dni, keď robím všetko naraz alebo aj vôbec nič. Španielsko ma naučilo nemať presný program, viac improvizovať a spontánne vybehnúť s kamarátkou na obed či kávu aj počas pracovnej doby. Často presne neviem, ako bude vyzerať môj nasledujúci deň, pretože turisti sa občas ozvú doslova zo dňa na deň.
Poznáš už každý centimeter mesta? Alebo ťa ešte stále dokáže niečo na Madride prekvapiť?
Poznám toho už skutočne dosť, ale Madrid je obrovské mesto, takže stále sú tu štvrte, v ktorých som ešte nebola a možno sa do niektorých ani nikdy nedostanem. Hoci človek žije vo veľkom meste, akým Madrid jednoznačne je (3,5 milióna obyvateľov), v konečnom dôsledku často chodí na rovnaké obľúbené miesta. Z času na čas ešte objavím niečo nové, ale už mám svoje obľúbené trasy, podniky a miesta, na ktoré sa rada vraciam a ktoré rada ukazujem aj mojim návštevníkom.
Každá štvrť má v Madride veľmi dobré vybavenie. 10 – 15 minút od bytu mám lekárov, zubára, kaderníctvo, banku, poštu, lekáreň, obchody a reštaurácie, takže ak nesprevádzam, nemám prečo chodiť ďaleko od bytu. Sú dni, keď sa cítim ako v malom meste, kde ma spoznávajú predavačky v potravinách či ma zdraví poštár na ulici.
A ktorú časť Španielska máš najradšej?
Madrid milujem, ale mojou srdcovkou je Galícia – región na severozápade Pyrenejského polostrova, odkiaľ pochádza môj manžel. Je to región s bohatou keltskou históriou, čo sa odráža v architektúre aj zvykoch. Je to región rybárov a jedných z najlepších rýb a morských plodov na svete. Nájdeš tu nádherné divoké pláže bez hotelov a kopou turistov, búrlivý oceán a premenlivé počasie. Je to také španielske Írsko.
Práve v Írsku som prežila dve nádherné letá a Galícia mi toto obdobie zakaždým pripomenie. Zároveň, keď je v Madride v lete 40 stupňov, v Galícii je to príjemných 28, takže leto trávime väčšinou práve tam s manželovou rodinou. Tento rok sme vo Vigu dokonca kúpili byt.
Čo hovoríš na španielsku kuchyňu? Nechýbajú ti bryndzové halušky alebo naša kofola či treska?
Počas prvých päť rokov v Madride som hovorila, že mi tu okrem rodičov a kamarátov nič nechýba. Ten šiesty je kritický, pretože mi začala chýbať slovenská kuchyňa (smiech). Už tri mesiace pred návštevou Slovenska si robím zoznam jedál, ktoré si musím dať a čo si chcem kúpiť a priniesť sem. V Madride nám chýba naša reštaurácia. Už sa na tom zhodla celá naša česko-slovenská komunita, ktorá sa každý mesiac rozrastá.
A máš teda rada španielsku kuchyňu?
Milujem jej rôznorodosť a spôsob stravovania. Španieli jedlo zdieľajú, takže je bežné, že si objednajú niekoľko menších porcií tzv. raciones a potom ich všetci spolu ochutnávajú. Tak máte možnosť ochutnať viac rôznych jedál. To je v podstate to, čomu sa hovorí ísť na tapas. Jedlo je tu spoločenskou udalosťou. Španieli nemajú zvyk pozývať k sebe domov hostí. Častejšie sa stretávajú niekde vonku – v baroch, reštauráciách a kaviarňach. Veľmi často tiež jedia po stojačky pri bare, kde sa vám často prihovoria cudzí ľudia alebo pokecáte s čašníkmi. Toto je niečo, na čo som si veľmi rýchlo zvykla.
A naopak? Čo ti tu určite nechýba?
Náš slovenský negativizmus, spiatočníctvo a zachmúrené tváre. Pred pár rokmi sme prišli s mojím mužom po dlhšom čase na Slovensko. Vystúpili sme na autobusovej stanici a môj muž zahlásil: Ach, ako mi chýbali tieto smutné tváre. Nerada, no musela som pripustiť, že má pravdu. Slováci sa usmievajú oveľa menej než Španieli a nie sme k sebe takí milí.
Na Španielsku mám tiež rada tiež jeho otvorenosť. Každý tu má svoje miesto, nech by bol zelený či ružový. Na Slovensku sa zatiaľ riešia témy, ktoré patria do minulých storočí. Zvonku je na to ešte horší pohľad, pretože človek má s čím porovnávať – kvalita života v krajine, ktorá akceptuje odlišnosti, je oveľa lepšia a príjemnejšia.
Je to smutné, ale vždy, keď prídem na Slovensko, cítim sa nesvoja, ako by sa mi zmenila osobnosť a ja som hneď nevrlejšia, agresívnejšia. Preto tam chodím stále menej a menej.
Ovládaš plynule angličtinu, španielčinu. Nerozmýšľala si nad tým, že si nájdeš nejakú klasickú kancelársku prácu? Prípadne si neuvažovala, že by si sa vrátila k učiteľskému povolaniu?
Korporát ani kancelária nie sú pre mňa. Vyskúšala som si to na chvíľu v Bratislave a hoci som v tom období spoznala kopu skvelých ľudí, bol to tiež moment, keď som si uvedomila, že pre šťastný a spokojný život potrebujem byť na voľnej nohe. Učenie ma vždy veľmi bavilo a to bol aj dôvod, prečo som sa k nemu vrátila – hoci teraz učím dospelákov a len vo virtuálnom priestore. Sprevádzanie turistov je tiež v podstate intenzívnou a interaktívnou hodinou dejepisu, reálií, základov španielčiny a zaujímavostí o živote v Madride a Španielsku, takže si to tak trochu vynahrádzam.
Ty si vždy rada a veľa cestovala. S mužom ste sa v tejto záľube našli. Ktoré krajiny vás najviac očarili?
Namiesto svadby sme si zvolili mesiac v Mexiku. Musím povedať, že táto krajina ma veľmi očarila, hoci môjho muža menej, keďže si z nej priniesol baktérie, ktoré mu skomplikovali život na niekoľko mesiacov. Užili sme si aj roadtrip po západnom pobreží USA – počas ktorého mi ukázal svoje obľúbené miesta, pretože tu študoval na strednej škole. Veľmi sa nám tiež páčilo spoznávanie krajín ako Kazachstan, Uzbekistan, Arménsko či Azerbajdžan…
A máte nejaký nesplnený cestovateľský sen?
V najbližších rokoch máme v pláne Japonsko a New York. Musíme si na to ešte trošku počkať, pretože manžel mal minulý rok vážne zdravotné problémy, takže nemohol lietať. Chceme to teraz pomaličky dobehnúť, ale neprehnať to.
Myslíš, že sa niekedy ešte vrátite žiť na Slovensko? Alebo je Madrid vaša “Destino final”?
Pred rokom by som asi ešte odpovedala, že nikdy nehovorím nikdy. Dnes už však viem, že sa na Slovensko nevrátim. Moja duša by tam veľmi trpela. Nielen pre smutný politický vývoj, ale aj spiatočníctvo, ktoré z našej spoločnosti ide. Ja som veľmi otvorený človek a je pre mňa dôležitá spravodlivosť. No a to sú hodnoty, ktoré na Slovensku miznú. V Španielsku môžem byť úplne sama sebou, môžem hovoriť a robiť veci tak, ako ich cítim. A viem, že sú tu v bezpečí aj všetci moji priatelia s akoukoľvek inakosťou. Až v Madride som začala byť naplno sama sebou a keď to človek raz zažije, už je preňho ťažké vrátiť sa späť.
A či je Madrid naše destino final? To neviem so 100-percentnou istotou povedať. Pravdou však je, že toto mesto milujem. Avšak viem si predstaviť život aj niekde inde, takže uvidíme, čo má pre nás osud prichystané.
Rozprávala sa Martina Baumann, foto: súkromný archív B. B.
