Zažil zlaté emócie Petry Vlhovej v Pekingu aj legendárny gól Pavla Demitru vo Vancouveri. Martin Baumann, fotograf tlačovej agentúry TASR, ešte stále prináša zábery zo zasnežených Dolomitov. A síce sa zimná olympiáda pomaličky končí, ešte zopár športových momentiek nám určite prinesie. V exkluzívnom pohľade do zákulisia nám prezradil, prečo je táto olympiáda logistickou nočnou morou, akú energiu vyžarovala po návrate na svah Petra Vlhová a prečo v Taliansku aj ten najprísnejší harmonogram musí ustúpiť dobrej káve.
Nádherná scenéria
Luxus a ikonické horské masívy, taká je talianska Cortina d’Ampezzo. Pre slovenského fotografa je to však v prvom rade miesto, z ktorého opäť po 70 rokoch na tomto mieste od posledných hier ožíva olympijský duch a on ho mnohým môže vďaka záberom priblížiť. Cortina je tak zaujímavá aj z historického hľadiska. ZOH z roku 1956 sa zapísali do histórie ako prvé, ktoré boli vysielané v televízii. Zároveň zaznamenali veľký návrat Talianska na medzinárodnú scénu po druhej svetovej vojne.
Pýtali sme sa, či je na športoviskách a v uliciach cítiť povestný ‚dolce vita‘ vibe alebo či tu vládne skôr prísna olympijská disciplína? „Cortina je sama o sebe krásne lyžiarske stredisko. Návštevy na športoviskách sú naozaj olympijské, veľa ľudí, výborná atmosféra a domáci vedia urobiť zábavu. Je tu nádherné horské prostredie, kopce, skaly, vrchy. Príroda to pekne zariadila,“ opisuje nám na diaľku Martin Baumann.
Logistika ako test trpezlivosti
Hoci sa ZOH prezentujú pod hlavičkou Miláno a Cortina, realita pre tých, ktorí ich dokumentujú, môže byť o tisíckach kilometrov. Táto olympiáda je unikátna svojou rozľahlosťou. „Je naozaj rozťahaná po celom severe Talianska. S kolgeom sme ubytovaní približne trištvrte hodinu od Cortiny v mestečku Dobbiaco, kde sa nachádzajú aj športoviská – alpské lyžovanie, curling a bobová dráha, ktorá služí aj na skeleton a sane. V Anterselva (vzdialené viac ako hodinu) je zas biatlon. Ak by sme chceli ísť do Milána, cestujeme vyše šesť hodín, tam však máme ďalších kolegov. K iným športoviskám by to trvalo aj jedenásť,“ vysvetľuje.
Martin mal na starosti mestá Predazzo (skoky na lyžiach) a Tesaro (skiatlon). Podľa neho práve tieto dve destinácie sú od nich vziadelné štyri hodiny cesty, ku ktorej patrí aj prestupovanie na iné autobusy, na ktoré sa opäť niečo musí čakať. „Minibus ide horskými cestami, serpentínami, takže vás to hádže zboka na bok. Na tejto olympiáde som sa naučil rátať aj s tým, že autobus bude meškať, alebo vynechá spoj, čo nepridáva na pohode a to je asi to najnáročnejšie,“ priznáva.
Olympiáda je unikátna aj tým, že je všetko naozaj ďaleko. Ak by sme išli do Milána, tak cestujeme vyše 6 hodín. Na ďalšie športoviská Bormio či Livigno by sme si pocestovali približne 10 až 11 hodín.
Martin Baumann
Emotívny návrat Vlhovej?
Jedným z najočakávanejších momentov pre slovenských fanúšikov bol návrat Petry Vlhovej po ťažkom zranení. Tímovú kombináciu fotil aj Martin. Samozrejme, sme chceli vedieť, aká emócia z nej išla cez fotoaparát? „Ešte pred štartom kombinácie zvolala Peťa tlačovú konferenciu. Veľmi sa tešila na štart a vládla u nej pozitívna nálada a hlavne skromnosť, pretože dva roky nestála súťažne na svahu a bolo vidieť, že je vďačná, že tu môže vôbec byť, kvôli zraneniu z Jasnej 2024,“ opisuje vzácne momenty. Podľa neho bola cítiť aj podpora fanúšikov. „A osobne som sa tiež tešil, lebo po dvoch rokoch som mohol opäť fotiť alpské lyžovanie.”
Nielen Vlhová, ale aj slovenský sánkar pociťoval slovenskú podporu z fanúšikovských tribún. „Je tu strašne veľa fanúšikov z rôznych krajín a zatiaľ mala Peťa asi najviac fanúšikov v hľadisku, ale to je môj dojem, môžem sa mýliť. Musím však povedať, že aj náš sánkar Jozef Ninis, pre ktorého to bola už šiesta zimná olympiáda, tu mal veľkú podporu.“
Najťažšia časť olympiády sú hlavne tie presuny, fotenie športu vnímam ako odmenu.
Martin Baumann
Keď taliančinu vlastne ani nepotrebujete
Ak Talian nevie po anglicky, nie je to vôbec žiadna tragédia. Vždy sa s vami dohovorí. Martin zažil cestou na skoky na lyžiach do Predazza úsmevnú príhodu. „Sedel som v minibuse sám, keď vodič zrazu zastavil v jednej horskej dedine. Začal na mňa plynule rozprávať taliansky, vôbec som mu však nerozumel. Nevedel som mu ani skočiť do reči až sme sa dostali k tomu, že ani jeden druhému nerozumie,“ smeje sa a pokračuje: Nakoniec sme našli tri medzinárodné slová, ktoré zachránili situáciu: ‚cigarette, espresso a pauza‘. Prstami mi ukázal 20 minút, proste si potreboval odskočiť na kávu a cigaretku. Žiadna plánovaná zastávka, proste sa tak rozhodol,“ uzatvára atmosféru z talianskych hôr fotograf tlačovej agentúry TASR Martin Baumann, ktorý sa už o pár dni vracia aj s kolegami domov.
Foto: Martin Baumann
