V práci podávate stopercentný výkon, doma vás čaká druhá šichta pri sporáku a deťoch a večer máte byť ešte milujúcou partnerkou? Slovenským ženám tlieska málokto, no ony napriek vyčerpaniu neustále prepínajú medzi miliónom rolí. Expertka varuje: Prestaňte s týmto dokonalým scenárom!
Mimozemšťanka, aristokratka, unavená matka tínedžera. Herečky ako Tilda Swinton dokážu v priebehu jedného roka zahrať čokoľvek – každú rolu úplne inak, s iným hlasom, iným telom, inou energiou a vždy naplno. O tom, v čom spočíva tajomstvo jej premenlivosti, sa vedú spory, no tí, ktorí ju poznajú zblízka, hovoria o pokojnej, vyrovnanej žene, ktorá sa paradoxne na nič nehrá.
Do istej miery sme herečkami všetky. Pre každú rolu v živote máme trochu inú tvár a iné „líčenie“ – inak sa obliekame, inak stojíme, inak hovoríme v práci, inak doma s deťmi, inak s partnerom. Napriek tomu máloktorá z nás cíti spokojnosť s tým, čo robí, koľko stíha a aký výkon podáva. A možno sa pýtame nesprávnu otázku. Problém totiž často nie je v tom, čo robíme na „javisku“, ale v tom, čo sa deje po poslednej klapke.
Ženy nevypínajú, len prepínajú! Neustále…
Žena má prirodzene viac rolí: matka, partnerka, dcéra, kamarátka, manažérka, kolegyňa, opora rodiny. Počas dňa medzi nimi prepíname niekoľkokrát a je to vyčerpávajúce. Menej sa však hovorí o jednom zásadnom fakte: ženy v bežnom živote roly neodkladajú. Iveta Kirschner z BE NEW CULTURE, expertka na dynamiku riadenia, to opisuje takto: „Je prirodzené mať v živote viac rolí a je prirodzené, že sú pre nás dôležité. Zdrojom tlaku nebýva samotná rola, ale to, že si nedovolíme mať viacero rolí naraz a v danej roli nevieme abstrahovať od inej. Keď je žena napríklad manažérka a má kolegov vo veku svojich detí, často sa stane, že k nim nadobudne materský prístup. Prelínanie rolí v konaní spôsobuje chaos.“
Neexistuje „posledná klapka“, roly sa prelínajú, presakujú do seba a vytvárajú tlak, ktorý nevzniká ich počtom, ale tým, že žena nedokáže úplne odložiť napríklad scenár matky ani v práci, ani v partnerstve. Podľa odborníčky tento tlak často ústi do frustrácie – nech sa snažíme akokoľvek, ani jednu z rolí nedokážeme urobiť na sto percent, pretože v každej z nich sme vždy ešte trochu aj tou druhou.
Roly ženy a ich nerovnaká spoločenská hodnota
Frustráciu umocňuje ešte jeden fakt. Roly nie sú len početné a prelínajú sa – spoločnosť ich zároveň hodnotí nerovnako.Štúdie ukazujú, že roly spojené s verejným priestorom, teda kariéra, výkon, práca, sa považujú za hodnotnejšie než roly v súkromí ako starostlivosť o domácnosť, či výchova detí. To prirodzene povzbudzuje dnešné ženy k profesionálnym ambíciám, na ktoré si však časť spoločnosti ešte len zvyká. „Slovo ambicióznosť sa dnes nepovažuje za obdivné označenie vlastnosti. Ambiciózneho človeka vnímame ako niekoho, kto ide po cieli, má klapky na očiach, príliš sa venuje práci, alebo ide cez mŕtvoly. Pritom pokiaľ človek na sebe pracuje, chce niečo vytvoriť alebo dosiahnuť, je to pozitívna vec,“ hovorí Iveta Kirschner.
Z bežného pozorovania sa pritom zdá, že negatívne konotácie sa oveľa častejšie adresujú ženám než mužom. Žena, ktorá chce rásť, je „príliš“, žena, ktorá chce oddychovať, je „málo“, a žena, ktorá chce oboje, je „nečitateľná“. A práve táto nerovnováha medzi hodnotou rolí vytvára ďalšiu vrstvu tlaku, ktorý ženy nesú.
Prečo ženy pracujú dvakrát a cítia to trikrát
Navyše, ako ukazuje výskum University of Granada, ženy síce vstúpili do verejnej sféry, no tá súkromná sa nerozdelila rovnakým tempom. Výsledok? Ženy pracujú viac – v práci aj doma. A keďže každú rolu spoločnosť inak hodnotí, máme pocit, že v tej „dôležitejšej“ musíme podať výkon a v tej „menej cenenej“ nesmieme zlyhať. Tento tlak sa znásobuje vlastnou emocionalitou. „Keď my ženy zlyháme, nevieme si to odpustiť. Máme viac výčitiek ako muži, ale to neznamená, že sme slabé. Len nemôžeme fungovať podľa mužského modelu. Nie, že by bol zlý, lebo je mužský, len nie je pre nás vhodný, “ hovorí Kirschner. Odborníčka dodáva, že práve tu vzniká najväčšia záťaž: „Je to spôsob, ktorým my ženy k sebe pristupujeme. Radšej sa zaoberáme rôznymi inými, životom získanými rolami a seba, svoju základnú rolu, ktorú sme pri narodení dostali – rolu ženy a človeka – potláčame.“ Aby žena neprepínala medzi rolami chaoticky, potrebuje jeden stabilný bod – bezpečný ostrov identity, kde nie je matka, partnerka ani manažérka. Je len žena. Bytosť so svojimi potrebami, energiou, hranicami a právom na oddych.
Maslowova pyramída a prečo ženy často uviaznu na jej spodku
Maslowova pyramída potrieb hovorí o piatich úrovniach: fyziologické potreby, bezpečie, láska a vzťahy, uznanie a napokon sebarealizácia. Moderné prístupy ju rozširujú o potrebu identity, autenticity a zmyslu. Problém je, že ženy často uviaznu už na prvých dvoch poschodiach. Nespia dosť, nejedia v pokoji, nemajú čas na oddych a ich pocit bezpečia narúša tlak rolí a očakávaní. Neorientujú sa na to, čo potrebujú ony samy, ale na to, čo potrebujú od nich ostatní. Idú na pokraj svojich síl, často do situácií, ktoré pre ne nie sú bezpečné ani zdravé. „Žena by mala byť najlepšou kamarátkou v prvom rade sama sebe a naplniť všetky poschodia pyramídy – svoje fyziologické potreby, potrebu bezpečia aj potrebu sebarealizácie,“ domnieva sa Iveta Kirschner.
Sebarealizácia – vrchol pyramídy – je presne ten priestor, kde je žena ženou. Nie matkou, nie partnerkou, nie pracovníčkou, len človekom, ktorý má právo rásť, tvoriť, rozvíjať sa. Až keď je táto potreba naplnená, môže zdravo napĺňať potreby iných. Nie z povinnosti, ale z plnosti.
Každá žena potrebuje ošarpaný gauč
Sebarealizácia pritom nemusí vyzerať vznešene – netreba maľovať obrazy, kúpiť si drahú dovolenku či vzdelávací kurz. Je to priestor bez očakávania, bez role, bez „pracovnej náplne“. Miesto, kde neexistujú žiadne „musíš“ ani „mala by si“. Je to základná identita a základné súkromie, kam sa zložíte po poslednej klapke na javisku matky, šéfky či partnerky. „Ani Anthony Hopkins, keď hral vo filme Mlčanie jahniat, neprenášal túto rolu do filmu Zoznámte sa, Joe Black. Pri stvárnení jednej postavy ju herec nemieša s inou,” ilustruje svoje pozorovanie Iveta Kirschner. Aj Anthony alebo Tilda sa po pľaci či Oscaroch vrátia do svojich papúč, na svoj ošarpaný nereprezentatívny gauč, preč z očí, späť do svojej autentickosti. A až z tohto miesta môžu hrať všetky ostatné roly. Ženy potrebujú presne to isté: vnútorný priestor, kde nie sú definované funkciou, ale sebou.
Ilustračné foto, zdroj: iStock
